Slavia

Sťa skaly tvrdé, nemenné, v pevnú horu zlúčené,
ohňom bleskov národy v jeden spojené.
Tokom času skúšané, vetrom, mrazom hlodané.
Tak túžim vás ja vidieť i dnes tak spolu stáť.
Sťa vetvy živé, zelené, do tela stromu spletené,
do tejto zeme národa vrástli korene.
Prachom dejín hrdúsené, zradou, besmi hryzené.
Tak túžim s bratmi zvolať „toto je Slavia!“

Od krajov páľav, nehostinných stepí,
k úrodných rovinám, nekonečných vôd.
Do ríše lesov, mýtov a bohov,
k ľadových kryhám železných hôr.
Dunenie bubnov, popevky píšťaly,
ohne na horách, bujaré spevy.
Kultúra vznešená, rinčiace zbrane,
spoločná reč, spoločné korene.

Sťa skaly tvrdé, nemenné, v pevnú horu zlúčené,
ohňom bleskov národy v jeden spojené.
Tokom času skúšané, vetrom, mrazom hlodané.
Tak túžim vás ja vidieť i dnes tak spolu stáť.
Sťa vetvy živé, zelené, do tela stromu spletené,
do tejto zeme národa vrástli korene.
Prachom dejín hrdúsené, zradou, besmi hryzené.
Tak túžim s bratmi zvolať „toto je Slavia!“

Chladnú ohne, chladnú srdcia, hora padá, rozsýpa sa.
Plynie vek len v márnosti, rozbrojoch, žalosti.
Hynie strom, v prach suchá kôra obrátená, bez života.
V svete mocných slabý je hlas dávnej Slavie.