Zobrazit překlad písně ›
Skrýt překlad písně ›
Graveyard, behind the church
On a tree the crow is perched
Lounging on it’s lowest branch
No great secret, no romance
I should leave this stupid town
fearing that I’d see you around.
And I would not know what to say
How you threw my trust away?
In the dirt… lies the body
In the basket…fruit is rotting
From the grass cadaver rise
if this is life I’d rather die
Misery, emptiness
straw and bottle kept me sick
What’s left of me? a floating ghost
Not strong enough to safe us both…
Friends…
Take me by the hand
I will walk you through the darkness
I will make you understand,
we were Friends…
Running endless through the night
Until you told me that I changed
Well I guess that you were right
Living in squalor was a hideous sight
Just chasing a dollar in the city at night
You wanted to wallow in the pity that’s life to a liar
Swallowed in the ittiest bite
Following what the idiots like
and like an idiot, painted it the prettiest white
Insidious, was the grip that it held
fell down from Heaven, slipped into Hell
I would never blame you for the curse that i was given by my father
but to think that in your presence it wouldn’t be exercised, why bother?
…and with the lump in your throat gone,
lies gave you something to choke on.
The girl was not the issue,
I won’t miss her, I might miss you…
Friends…
Take me by the hand
I will walk you through the darkness
I will make you understand,
we were Friends…
Running endless through the night
Until you told me that I changed
Well I guess that you were right
we were Friends!
Did we think that we were pure?
We were friends since I remember
But we can’t be anymore
We were friends
but we can’t be anymore
we were friends
but we can’t be anymore
Graveyard, behind the church
Carry us to the comfortable caress of the dirt
Despair everlasting under the gray skies
We leave friendship here so that it may die.
Rain falls slow to the earth, and woe is me!
Perhaps from it’s burial place will grow a tree
climbed by you and I, but 5 years younger
waiting for the undertaker to take us under.
What made us wonder?
What made us crumble like bricks?
Maybe we were afraid of thunder.
Cross silhouette in the dusk of November,
the Boys make a pact to be friends Forever.
This is like Never, “Leaving us so soon?”
We feel the kinship die, leaving it’s own wound.
We thought that we could survive anything,
but what does Forever mean when you’re 17?
Cintorín za kostolom,
a sediaca vrana na strome
leňoší na jeho najnižšej vetve;
žiadne skvelé tajomstvo, žiadna romantika.
Mal by som opustiť toto hlúpe mesto
kde sa bojím, že by som ťa mohol stretnúť,
nevediac čo ti povedať.
Ako si mohol zahodiť moju dôveru?
V hline... leží telo.
V košíku... hnije ovocie.
Z trávy vstáva mŕtvola,
ak je toto život, tak radšej nech som mŕtvy.
Trápenie, prázdnota,
slamka a fľaša ma ponechávajú otráveným...
Čo zo mňa zostalo? Vznášajúci sa duch,
ktorý nie je príliš silný aby nás oboch zachránil.
Priatelia...
Vezmi ma za ruku
budem s tebou kráčať temnotou
aby som ti vysvetlil
že sme boli priatelia...
Nekonečne sme utekali nocou
kým si mi nepovedal, že som sa zmenil
nuž, myslím, že si sa nemýlil.
Ten príšerný pohľad na život v biede,
po nociach naháňať dolár v meste.
Chcel si sa váľať v ľútosti;
to je život pre klamára.
Prehltol najtrpkejšie sústo
po akom je ako idiot.
A ako idiot, nakreslený v najkrajšej bielej,
zákerný bol stisk, ktorý ho držal.
Spadol dolu z neba, skĺzol sa do pekla.
Nikdy by som ťa neobviňoval kvôli tej kliatbe, ktorú mi dal otec,
ale myslieť si že v tvojej prítomnosti sa neprejaví, načo sa obťažovať?
...a s miznúcou hrčou v tvojom hrdle,
lži ti dali niečo, s čím sa môžeš dusiť.
To dievča nebolo problém,
nebude mi chýbať, mohol by si mi chýbať ty.
Priatelia...
Vezmi ma za ruku
budem s tebou kráčať temnotou
aby som ti vysvetlil
že sme boli priatelia...
Nekonečne sme utekali nocou
kým si mi nepovedal, že som sa zmenil
nuž, myslím, že si sa nemýlila.
Boli sme priatelia!
Mysleli sme si, že sme skutoční?
Boli sme priatelia, odkedy si pamätám,
no už viac nimi nemôžeme byť.
Boli sme priatelia,
no už viac nimi nemôžeme byť.
Boli sme priatelia,
no už viac nimi nemôžeme byť.
Cintorín za kostolom,
vedie nás k pohodlnému pohladeniu hliny,
nekonečného zúfalstva pod šedou oblohou,
necháme tu naše priateľstvo aby mohlo zomrieť.
Dážď padá pomaly na zem, a žiaľ, som to ja!
Možno z miesta, kde bolo pochované vyrastie strom,
prešplhaný tebou a mnou, ale 5 rokov mladšími,
čakajúcimi na majiteľa pohrebníctva, aby nás zobral dolu.
Čo nás prekvapilo?
Čo nás rozbilo ako tehly?
Možno sme sa len báli búrky.
Silueta kríža v súmraku novembra,
a chalani uzatvárajúci zmluvu na večných priateľov.
Nikdy takto, "Opúšťaš nás tak skoro?"
Mysleli sme si, že prežijeme všetko,
ale čo znamená 'navždy' keď ti je sedemnásť?