Dom za Váhom

počul som ťa ísť spať je môj čas, začínam strašiť,
iba ostré svetlo vadí mi radím, sa pod paplon zaši.
vrhám tiene nočnej lampy nikdy v izbe ste ma nenašli,
ja som prekliatie od momentu od kedy svetlo ste zhasli.

zaspi, zaspi láska spi, otcovi nervy z peňazí praskli,
potichu sa plížim z tmy, keď snívaš sny hrám sa ti s vlasmi.
moja princezná ako ti rýchlo vlásky za deň vyrástli,
pozri sa za okno na moju tvár nedostala nič z krásy.

škrabem na drevo ti z pod postele, stekám zhora po stene,
preplazím sa popod prah, keď ste mi naschvál zamkli dvere.
moje oči biele vidno v tme, pokial svetlo ma nevykopne,
len jedna záruke je, že v noci zajtra vrátim sa istotne.

keď potichu budeš čakať tým stále len šanca je väčšia,
len aby zošalelo si zo mňa naozaj zlé neposlušné soplavé dievča.
nočná mora ma volajú dospelí, blázni sa zo mňa liečia,
dobrú noc prajem ti v posteli, prichádzam zhasla ti posledná sviečka!

v tomto dome miznú veci, energiu furt cítim zlú,
pozor dávam večer čo večer na detskú izbu.
aj náš pes ísť dnu sa bojí, vela síl stojí,
žiť v dome čo stojí na miestach, kde sa v noci svet mŕtvych spojí.

bojím sa o svoju dcéru hladám nový dom, chcem nový,
no len ťažko predá ten náš, môj lacný inzerát z novín.
tento dom nás zlomí všetkých raz už cítim jak nás mení,
jak sa mení atmosféru tu za Váhom po zatmení.

verím v boha no jak zdá sa ani boh sem nedovidí,
cez slepý výhlad z okien vidím strach jak jeho odtieň.
jak sa odráža hlas od stien od dverí cez predsieň,
od stien vnímam v noci len čo počujem keď hoc len sa len pozrem.

zvláštne, že od miestnych o dome sa stále nič nedozviem,
na polícií žiadne záznamy pod názvami adresy domu.
jediné čo v nemocnici je môj spis depresií z domu,
zle to celé skončí asi ozaj vďaka tomu.