Sopka

Jak sa tak hrabem v špine svojho ja
všetko zahalil hustý čierny dym
som na smrť unavený z boja
s mojim čiernym svedomím
hlboko v duši mi prebubláva láva
činná sopka vo mne ticho vrie
srdce je kludné, to len hlava
nevie odbyť pokušenie

Z krátera mojej sopky
stále stúpa dym
neviem dokedy ju v sebe udržím
ak to nevydržím s tebou
tak neviem s kým
buď teraz pri mne prosím

V žilách mi príliš prudko prúdi krv
márne hladám upokojenie
neni to lahké tak ako prv
keď kráter dymí a láva vrie
v zrkadle to skoro vôbec neni vidno
iba na čele nenápadný pot
pery suché v očiach prázdno
proste starý známy idiot

...a láva vrie,
prosím stoj teraz pri mne