Sama

Noc ľahla túžobne na Karpaty,
prikryla veciam mená.
Spustila zvodne na Zem šaty,
skĺzli jej po ramenách.
Až pod nos pritiahla perinu snehu,
nad fodru pokukuje,
milenka, čo čaká nehu,
ale do spálne nikto
nevstupuje.

V tme sa čas vlní jak z komínov dym,
jak vlasy po vankúši.
Príď, drahý, kde si mi, Kolym, či Krym?
Tak veľmi po tebe túžim.
Pritúľ ma, objímaj ramenami,
samej tak smutno mi je,
žena, čo čaká nehu,
ale do spálne nikto
nevstupuje.

Túžba má viečka ľahšie než tma
a tŕne divých ruží.
Sny, o ktorých sa nedozvedia
nikdy tí praví muži.
Tak vstaň z toho gauča a pomiluj ma!
Samej tak smutno mi je.
Som Noc, tvoj Sen,
som Žena, som tá,
čo ťa potrebuje.